Ak je koncert v stredu, začína sa o piatej a vy ste „muž s povinnosťami“, radšej sa pripravte na to, že prvú kapelu nestihnete. V Collosseu som sa ocitol v momente, keď švajčiarski SCIENCE OF DISORDER z pódia spratávali svoje propriety. Pred koncertom som si nejaké ich skladby pustil, malo ísť o zmes metalcoru a death metalu. Ako to znelo som si nepamätal hneď potom, čo veci dohrali, tak hádam oslovili aspoň tých niekoľko desiatok návštevníkov, ktorí úvodný spolok stihli.

Keďže večer bol venovaný v prvom rade kovu smrti a dve z troch bánd ho podávali zo symfonickej a atmosférickej stránky, vážnejšie (a v hľadisku plnšie) to začalo byť pri v poradí druhých účinkujúcich, štvorici DIABOLICAL zo Švédska. Na to, že sú na scéne úctyhodných 21 rokov, bolo toto moje prvé stretnutie s nimi. Viem, ide o na pomery žánru vcelku pojem, zakladateľ a frontman Sverker „Widda“ Widgren je známa postava švédskej scény (predtým o.i. CENTINEX, DEMONICAL, naživo u DISMEMBER), ale na stíhanie všetkého proste čas nemám. Štvorica v plášťoch a kapucniach odohrala podstatnú časť albumu „Eclipse“, vydaného vo februári, k nemu čosi staršieho. Pôsobivá šou, tajomná, vážna atmosféra. Hudba celkom dobrý atmosférický death/black metal, ktorý dosť staval na stredných, skoro „pochodových“ tempách a každý náklep v skladbách vyslovene potešil. Takto – nie som niekto, kto si iné ako rýchle veci neužije, ale „mašírujúca majestátnosť“ u Švédov občas naživo skĺzala do stereotypu. Na druhej strane čisté vokály, ktoré nie každý znáša dobre, tu boli zaujímavým osviežením. Celkovo však DIABOLICAL boli vhodnými spoločníkmi pre „hlavných“ SEPTICFLESH.

Na tých si však ešte bolo treba počkať, o svoju trištvrtehodinku sa prihlásila brazílska deathmetalová víchrica KRISIUN, teda to, na čo som sa tešil najviac. Bratia Alex Camargo (basgitara, vokál), Moyses Kolesne (gitara) a Max Kolesne (bicie) nesklamali, toto oni fanúšikom nerobia a tak si myslím, že by to ani urobiť nevedeli, na to majú kov smrti príliš radi. Keby túto trojicu videl Sergio Leone, nepochybne by ju obsadil do nejakého svojho westernu, len by jej prikázal tváriť sa smrteľne vážne a zlovestne. Na pódiu sa KRISIUN tvárili skôr spokojne, veselo, hádam až šťastne, to časté ďakovanie fanúšikom za búrlivé prijatie bolo rozhodne úprimné. V trojici zahraný naklepaný pekelnícky death metal, v ktorom ste videli najviac behania prstov po hmatníkoch za celý koncert je skrátka zážitok. Niekoľko skladieb bolo z novinky „Scourge Of The Enthroned“, pochopiteľne niečo z „klenotnice minulosti“, tuším sa prezentácia dostala až k prvému albumu, a ešte aj pocta MOTÖRHEAD v podobe „Ace Of Spades“. Deathmetalová brazílska divočina zhliadnutá po niekoľkýkrát a nabudúce sa ide zase. P.S. Možno ste to nevedeli, ale KRISIUN sú doma na hudobnej scéne ako takej celkom známi, pozývajú ich aj do televíznych šou a podobne.

Na záver teda aténski titani vo veľkom štýle. Mali pre koho, okolo prsta si omotali zo dvestopäťdesiat ľudí, niektorí prišli aj z Maďarska či Ukrajiny. SEPTICFLESH, čo do dĺžky existencie rovesníci KRISIUN, sú veľkým menom metalového extrému obzvlášť tam, kde sa nakláňa na atmosférickú a hlavne symfonickú stranu. Osobne ma ich tvorba z rokov 1991 – 1999 oslovuje o dosť viac než to, ako sa vyvinuli po roku 2000, úderný majestátny atmodeath prvých dvoch albumov už zrejme nezopakujú, ale jedno im uznať treba – tú svoju symfonickú majestátnosť a „výpravnosť“ vedia podať na úrovni. Keď u nás hrali prvýkrát, mal som dojem, že u nich vtedy symfonická zložka prizabila tú deathmetalovú, veľa pompy z playbacku, málo hrania na gitarách.

Tentokrát im to na novom pódiu, za tmy a hry svetiel a dymu pristalo o dosť lepšie. Kto si užíva mixovanie búrlivého death metalu a hojných symfonických postupov, ten mal hody, ja sám uznávam, že ako hudobníci a skladatelia s víziou toho, ako to má vo výsledku znieť a pôsobiť, sú skrátka trieda. Spiros Antoniou je prvotriedny frontman a kvalitný spevák, ani si možno nevšimnete, že naživo hudba Grékov rozhodne nestojí na basgitare, moment „ruky nad hlavou, basa za chrbtom“ nastal prinajmenšom raz. Príjemné bolo, že väčšinou sme pre neho boli „ladies and gentlemen“, prípadne „friends“, až potom vo víre titanskej antickej metalovej vášne nás po anglicky otituloval i ľuďmi neprístojnými, takrečeno „napĺňajúcimi túžby oidipovské“. Odhadujem, že polovicu playlistu tvoril album „Codex Omega“, zatiaľ posledný, a k nemu výber najväčších hitov, „Anubis“ (aj so zborom z obecenstva), „Prometheus“ a podobne, ak som to dobre zachytil, zaznelo aj čosi veľmi starého.

V zostave bol miesto gitaristu Sotirisa, ktorý nestíha hrať všetky šnúry, hosťujúci Dinos, na „hlavnej“ gitare pochopiteľne Christos s dredami, ktorými by na smrť rozšvihal hádam aj kraka obrovského, a za bicími Krimh. Gréci nám brány do sveta dávnych antických, egyptských i sumerských božstiev a hrdinov otvárali vyše hodiny, bez prídavku sa táto nádielka pochopiteľne nezaobišla a celkovo bolo fajn zažiť SEPTICFLESH v takejto forme. Vo všeobecnosti razím heslo „metalistom symfonické orchestre proste zakázať!“, ale kto vie, ten vie.

Foto: Laci Schürger